1 – Notový zošit pre Annu Magdalenu Bachovú (Notenbüchlein für Anna Magdalena Bach / Notebook for Anna Magdalena Bach)
(Neskorý začiatočník až skorá mierne pokročilá úroveň)
Notový zošit pre Annu Magdalenu Bachovú je jedným z najprístupnejších úvodov do klávesovej hudby Johanna Sebastiana Bacha. Jeho krátke a rozmanité skladby sú vo všeobecnosti dobre zvládnuteľné a zároveň uvádzajú dôležité prvky barokovej hudby. Pre žiakov, ktorí už zvládli základné stupnice, akordy, artikuláciu a koordináciu oboch rúk, predstavujú vybrané skladby prirodzenú prvú skúsenosť s Bachovým štýlom.
Tento názov sa zvyčajne vzťahuje na druhý zošit, zostavený v roku 1725 pre Bachovu druhú manželku Annu Magdalenu Bachovú. Starší zošit pochádza z roku 1722. Zbierka z roku 1725 obsahuje klávesové aj vokálne skladby a nie všetky napísal Johann Sebastian Bach; niektoré pochádzajú od iných skladateľov alebo majú neisté autorstvo. Napriek tomu sa jeho známe menuety a ďalšie skladby stali štandardným úvodným repertoárom.
Najväčšou príťažlivosťou zošita je jeho jednoduchosť bez povrchnosti. Krátky menuet alebo polonéza môže vyzerať ľahko, ale dobre ho zahrať si vyžaduje dôkladnú pozornosť venovanú rytmu, frázovaniu, artikulácii, zvukovej rovnováhe a hudobnému charakteru. Tieto zručnosti sa neskôr stanú nevyhnutnými v Dvojhlasných invenciách, Sinfoniach, suitách a Dobre temperovanom klavíri.
Tance zároveň uvádzajú žiaka do barokového štýlu prostredníctvom rytmu a artikulácie, a nie prostredníctvom romanticky poňatej dynamiky a pedálu. Menuety, polonézy, pochody a gavoty povzbudzujú žiakov vnímať základný pulz a rozlišovať jednotlivé charakteristické nálady.
Učitelia môžu vyberať skladby podľa potrieb žiaka namiesto dodržiavania pevného poradia. Jedna skladba môže rozvíjať artikuláciu, iná vyváženie hlasov a ďalšia ornamentiku alebo tanečný rytmus. Žiaci by sa mali naučiť vytvárať čistý a kontrolovaný zvuk bez silnej závislosti od pravého pedálu a pozorne počúvať každú melodickú líniu.
Notový zošit poskytuje postupný prechod k rozsiahlejšiemu Bachovmu repertoáru. Po vybraných skladbách môžu žiaci prirodzene prejsť k Malým prelúdiám a Dvojhlasným invenciám, neskôr k Sinfoniam, Francúzskym suitám a Dobre temperovanému klavíru.
Notový zošit pre Annu Magdalenu Bachovú by sa preto nemal chápať iba ako zbierka jednoduchých detských skladieb. Je vstupnou bránou do Bachovho hudobného jazyka, ktorá učí čistú artikuláciu, stabilný rytmus, nezávislosť rúk, frázovanie a pozorné počúvanie a zároveň ponúka atraktívny repertoár sám osebe.
2 – Malé prelúdiá BWV 924–943 (Kleine Präludien / Little Preludes)
(Skorá mierne pokročilá úroveň)
Malé prelúdiá BWV 924–943 patria medzi najužitočnejšie skladby pre klaviristov, ktorí prechádzajú od základného repertoáru k náročnejšej Bachovej klávesovej hudbe. Sú krátke a koncentrované, takže umožňujú rozvíjať rytmus, artikuláciu, frázovanie, koordináciu a hudobné porozumenie bez toho, aby žiak musel okamžite čeliť nárokom Dvojhlasných invencií alebo Dobre temperovaného klavíra.
Označenie zahŕňa niekoľko príbuzných skupín, nie jednu zbierku, ktorú Bach zostavil presne v tejto podobe: BWV 924–932, BWV 933–938 a BWV 939–943. Moderné vydania ich často spájajú na pedagogické účely a jednotlivé skladby sa v náročnosti značne líšia.
Pre žiakov predstavujú Malé prelúdiá vynikajúci úvod do Bachovho klávesového jazyka. Žiaci sa učia udržiavať stabilný pulz, tvarovať frázy, kontrolovať artikuláciu a rozvíjať nezávislosť rúk. Keďže skladby sú krátke, hudobné myšlienky možno študovať do detailu bez toho, aby pôsobili zahlcujúco.
Artikulácia je mimoriadne dôležitá. Žiaci by sa mali vyhnúť automatickému hraniu Bacha v nepretržitom romantickom legate s veľkým použitím pedálu. Jasná dĺžka tónov, ľahká artikulácia, rytmická presnosť a starostlivé vyvažovanie hlasov umožňujú hudobnému charakteru prirodzene vystúpiť do popredia. Tieto návyky pripravujú žiaka priamo na kontrapunktické nároky Dvojhlasných invencií.
Skladby sú cenné aj pri štúdiu hudobnej štruktúry. Učitelia môžu upozorniť na opakujúce sa figúry, sekvencie, kadencie, imitačné pasáže a harmonické zmeny. Takéto pozorovanie pomáha žiakom prekročiť rámec jednoduchého čítania nôt a pochopiť, ako Bach organizuje hudobné myšlienky.
Skladby nemusia byť študované v číselnom poradí. Čísla BWV sú katalógové označenia, nie odstupňované pedagogické poradie. Niektoré skladby sú vhodné pomerne skoro, zatiaľ čo iné vyžadujú väčšiu kontrolu a nezávislosť. Učitelia preto môžu vyberať jednotlivé prelúdiá podľa schopností žiaka a podľa konkrétnej zručnosti, ktorú chcú rozvíjať.
Existuje aj určitá historická neistota týkajúca sa atribúcie a tradovania celej skupiny. Najmä pri raných prameňoch BWV 939–943 nie sú dôkazy o autorstve rovnako pevné. Napriek tomu tieto skladby zostávajú etablovaným a užitočným pedagogickým repertoárom.
Malé prelúdiá zaujímajú dôležité miesto medzi úvodným Bachovým repertoárom a Dvojhlasnými invenciami. Sprístupňujú Bacha bez toho, aby ho zjednodušili na banalitu, a učia žiakov, že kvalitná hra závisí od pozorného počúvania, jasného rytmu, kontrolovanej artikulácie a pochopenia hudobnej štruktúry.
3 – Dvojhlasné invencie BWV 772–786 (Zweistimmige Inventionen / Two-Part Inventions)
(Mierne pokročilá úroveň)
Dvojhlasné invencie J. S. Bacha, BWV 772–786, patria medzi najdôležitejšie diela pre rozvíjajúceho sa klaviristu. Pätnásť skladieb je pre mnohých žiakov na mierne pokročilej úrovni technicky zvládnuteľných, zároveň však uvádzajú takú mieru hudobnej nezávislosti, ktorá pripravuje klaviristu na veľkú časť Bachovho pokročilého klávesového repertoáru.
Každá invencia rozvíja krátku hudobnú myšlienku, ktorá je uvedená, imitovaná, pretváraná a odovzdávaná medzi oboma rukami. Žiadna ruka nefunguje iba ako sprievod. Obe obsahujú dôležitý hudobný materiál a žiak sa musí naučiť vytvoriť z oboch častí nezávislé hlasy a zároveň jednu súdržnú hudobnú výpoveď.
To je najväčšia pedagogická hodnota zbierky. Žiaci zvyknutí na štruktúru melódie a sprievodu sa musia naučiť počúvať dva hlasy súčasne, rozpoznávať dôležité motívy a zabrániť tomu, aby jedna ruka automaticky dominovala druhej. Ide o zásadný úvod do polyfónnej hry, ktorý pripravuje cestu k Sinfoniam, Francúzskym suitám a Dobre temperovanému klavíru.
Rovnako dôležitá je artikulácia a rytmická presnosť. Jasná kontrola dĺžky tónov pomáha udržať hlasy odlíšené, zatiaľ čo stabilný pulz umožňuje poslucháčovi sledovať výmenu hudobných myšlienok. Žiaci by sa mali naučiť vytvárať jasnosť predovšetkým dotykom, artikuláciou, rytmom a rovnováhou hlasov, a nie nadmerným používaním pedálu.
Učitelia môžu každú invenciu využiť na štúdium kontrapunktu, frázovania, artikulácie, prstokladu, rytmu, rovnováhy a hudobnej formy. Žiaci môžu identifikovať úvodný motív, sledovať jeho výskyt a pozorovať, ako prechádza medzi jednotlivými hlasmi. Cvičenie každého hlasu samostatne môže byť užitočné, no konečným cieľom je počuť obe časti súčasne ako jednotný hudobný rozhovor.
Invencie by sa nemali chápať iba ako technické cvičenia. Každá má vlastný charakter, rytmickú energiu a výrazovú osobitosť. Niektoré sú živé a hravé, iné pôvabné, lyrické, vážne alebo zamyslené. Žiak by sa ich preto mal učiť ako hudbu, nie ako ukážky prstovej nezávislosti.
Pätnásť skladieb nie je úplne jednotných z hľadiska náročnosti. Niektoré sú prístupnými dielami pre mierne pokročilých, iné sa približujú vyššej mierne pokročilej úrovni. Učitelia môžu vyberať jednotlivé invencie podľa schopností žiaka a nemusia čísla BWV chápať ako prísne poradie.
Bachov autograf z roku 1723 opisuje skladby ako materiál na učenie jasnej hry v dvoch častiach a na postup k väčšiemu zvládnutiu kompozície a klávesovej hry. Ich vzdelávací účel je zrejmý aj dnes: učia žiaka nielen hrať Bacha, ale aj počúvať.
4 – Štyri duety BWV 802–805 (Vier Duette / Four Duets)
(Mierne pokročilá úroveň)
Štyri duety J. S. Bacha, BWV 802–805, predstavujú malú, ale cennú skupinu klávesových skladieb, ktoré ponúkajú zrelší úvod do dvojhlasého kontrapunktu. Sú súčasťou tretieho zväzku Clavier-Übung a sú mimoriadne užitočné pre žiakov, ktorí už začali študovať Dvojhlasné invencie.
Každý duet obsahuje dve nezávislé hudobné línie. Žiadna ruka nemôže jednoducho zostať v pozadí; hlasy sa navzájom imitujú, odpovedajú si a spoločne rozvíjajú hudobné myšlienky. To robí zo zbierky vhodný materiál pre žiakov, ktorí prechádzajú od hry melódie so sprievodom k skutočne polyfónnemu prednesu.
Ústrednou výzvou je nezávislosť rúk. Žiaci musia počuť oba hlasy súčasne a primerane tvarovať každý z nich. Mimoriadne dôležité je vyvažovanie hlasov, pretože pravá ruka by nemala byť automaticky hlasnejšia. Hudobná dôležitosť môže prechádzať medzi hlasmi, takže klavirista musí zvýrazniť konkrétnu myšlienku podľa toho, v ktorom hlase sa objaví.
Skladby sú vynikajúce aj na rozvoj artikulácie a rytmu. Jasná dĺžka tónov pomáha odlíšiť hlasy, zatiaľ čo stabilný pulz umožňuje, aby rozdielne rytmické vzorce zostali súdržné. Žiaci môžu najprv cvičiť každý hlas samostatne a až potom ich spájať, pričom postupne získajú schopnosť počuť oba hlasy ako jeden hudobný rozhovor.
Pre učiteľov poskytujú Štyri duety kompaktný materiál na rozvoj nezávislosti rúk, rovnováhy, artikulácie, prstokladu, rytmickej kontroly, frázovania a harmonického vnímania. Ponúkajú tiež príležitosti sledovať imitáciu, sekvencie, melodický vývoj a harmonický pohyb v zvládnuteľnom rozsahu.
Štyri duety by sa nemali zamieňať s pedagogickými Dvojhlasnými invenciami. Hoci obe skupiny pracujú s dvoma hlasmi, duety patria do zrelšie koncipovaného Clavier-Übung a možno ich chápať ako ďalšie rozvinutie dvojhlasého písania. Preto sú obzvlášť vhodné po získaní určitej skúsenosti s Invenciami.
Najlepšie ich možno zaradiť do úrovne Mierne pokročilý až Vyšší mierne pokročilý. Ich náročnosť spočíva menej v rýchlosti alebo virtuozite a viac v schopnosti počúvať, vyvažovať a koordinovať dva nezávislé hlasy. Predstavujú vynikajúci most k Sinfoniam, fúgam a ďalším zrelým kontrapunktickým dielam.
5 – Trojhlasné invencie / Sinfonie BWV 787–801 (Sinfonien / Three-Part Inventions / Sinfonias)
(Mierne pokročilá až vyššia mierne pokročilá úroveň)
Trojhlasné invencie, bežne známe ako Sinfonie, BWV 787–801, predstavujú významný míľnik v rozvoji hudobných a technických schopností klaviristu. Pokračujú v ceste začatej Dvojhlasnými invenciami, ale zvyšujú náročnosť tým, že vyžadujú koordináciu a súčasné počúvanie troch nezávislých hlasov.
Pätnásť Sinfonii bolo spolu s Dvojhlasnými invenciami zahrnutých do Bachovej pedagogickej zbierky z roku 1723. Bach ich zamýšľal na učenie jasnej hry v dvoch a troch častiach a na ďalšie zdokonaľovanie kompozičných a klávesových schopností. Sú však oveľa viac než iba cvičeniami: každá je starostlivo vystavanou hudobnou skladbou.
Ústrednou výzvou je nezávislosť troch hlasov. Stredný hlas môže ľahko zaniknúť pod horným a spodným hlasom, preto sa žiaci musia naučiť počúvať všetky tri línie. Niekedy musí jedna ruka hrať dva hlasy, zatiaľ čo druhá hrá tretí, čo vyžaduje presný prstoklad, koordináciu a citlivý dotyk.
To robí zo Sinfonii vynikajúci kurz polyfónneho počúvania a vyvažovania hlasov. Dôležitá hudobná myšlienka sa môže objaviť v ktoromkoľvek hlase, takže žiaci sa musia naučiť vytvárať meniacu sa hierarchiu namiesto toho, aby jednoducho robili pravú ruku hlasnejšou. Tieto zručnosti sú základom Bachových fúg a polyfónnej hudby všeobecne.
Artikulácia a rytmus zostávajú nevyhnutné. Rôzne hlasy sa môžu pohybovať rozdielnou rýchlosťou, zatiaľ čo motívy vstupujú v rozličných okamihoch. Stabilný pulz a jasná artikulácia umožňujú jednotlivým líniám zostať zreteľnými. Žiaci by sa mali vyhýbať nadmernému pedálu a rozvíjať schopnosť spájať a oddeľovať tóny predovšetkým pomocou prstov.
Sinfonie poskytujú výborný materiál aj na štúdium hudobnej architektúry. Žiaci môžu identifikovať témy, imitačné vstupy, sekvencie, epizódy, kadencie a harmonický pohyb. Takáto analýza pomáha pri memorovaní aj interpretácii, pretože odhaľuje, ako malá hudobná myšlienka vytvára celú skladbu.
Učitelia môžu skladby používať diagnosticky aj hudobne. Problémy so zanikajúcim stredným hlasom môžu poukazovať na potrebu práce s rovnováhou a kontrolou prstov; nestabilné línie môžu vyžadovať samostatné precvičovanie hlasov; mechanický prednes môže potrebovať väčšiu pozornosť venovanú frázovaniu, harmónii a artikulácii.
Pätnásť skladieb sa v náročnosti líši, takže ich netreba študovať v číselnom poradí. Niektoré sú vhodné pre silných mierne pokročilých žiakov, iné vyžadujú väčšiu kontrolu hlasovej rovnováhy, koordinácie, ornamentiky a tempa. Ich hudobné charaktery sú tiež veľmi rozmanité, od energických a tanečných až po lyrické, vážne a introspektívne.
V postupne budovanom Bachovom kurikule Sinfonie prirodzene nasledujú po Dvojhlasných invenciách. Môžu sa prekrývať s jednoduchšími časťami Francúzskych suit a neskôr viesť k vybraným prelúdiám a fúgam z Dobre temperovaného klavíra.
6 – Francúzske suity BWV 812–817 (Französische Suiten / French Suites)
(Mierne pokročilá až vyššia mierne pokročilá úroveň)
Francúzske suity J. S. Bacha, BWV 812–817, patria medzi najdôležitejšie zbierky pre klaviristov, ktorí sa posúvajú za hranice Invencií a Sinfonii. Spájajú elegantné tanečné časti s Bachovým typickým melodickým, harmonickým a kontrapunktickým písaním a poskytujú žiakom príležitosť rozvíjať hudobnú zrelosť prostredníctvom väčších a rozmanitejších diel.
Šesť suit vzniklo počas Bachových rokov v Köthene a Lipsku, hoci ich presné dátumy zostavenia nie sú isté. Názov „francúzske“ ich odlišuje od Anglických suit, neznamená však, že jednoducho napodobňujú francúzsku hudbu. Zdá sa, že názov bol pridelený neskôr a nepochádza priamo od Bacha.
Každá suita sa sústreďuje na Allemandu, Courantu, Sarabandu a Gigu, pričom obsahuje aj ďalšie tance, ako sú Menuety, Gavoty, Bourrées a Anglaises. Každá časť má vlastný rytmický charakter, čo robí zo suit vynikajúci úvod do barokového tanečného štýlu.
Žiaci sa učia, že tieto tance nie sú iba historické formy. Bach premieňa ich rytmy a gestá na sofistikované hudobné štruktúry. Allemanda rozvíja plynulé frázovanie; Couranta vyžaduje rytmickú kontrolu a koordináciu; Sarabanda učí výrazovej zdržanlivosti a dlhým frázam; a rýchlejšie tance vyžadujú čistotu a rytmickú energiu.
Suity zároveň spájajú homofónne a kontrapunktické textúry. Žiaci, ktorí už študovali Invencie a Sinfonie, môžu svoje schopnosti počúvania a vyvažovania hlasov uplatniť vo väčšom hudobnom kontexte.
Ďalšou dôležitou oblasťou štúdia je ornamentika. Trily, mordenty, prírazy a ďalšie ozdoby patria k výrazovému jazyku barokovej hudby. Žiaci by sa ich mali naučiť hrať prirodzene a rytmicky, a nie ich chápať iba ako dekoratívne dodatky.
Pre učiteľov predstavujú Francúzske suity bohatý pedagogický materiál. Rôzne časti možno využiť na rozvoj rytmu, frázovania, vyvažovania hlasov, artikulácie, ornamentiky, koordinácie a hudobnej formy. Mnohé časti používajú dvojdielnu formu s opakovanými úsekmi, čo poskytuje príležitosť porozumieť tóninovej štruktúre, moduláciám a motivickému rozvoju.
Žiaci by sa mali naučiť pristupovať k opakovaným častiam s predstavivosťou. Jemné rozdiely v artikulácii, ornamentike alebo frázovaní môžu dať opakovanej pasáži nový charakter bez zmeny jej základnej štruktúry.
Tempo a pedál vyžadujú opatrnosť. Tanec by sa nemal hrať iba čo najrýchlejšie a tempo musí umožňovať, aby jeho rytmus, artikulácia a charakter zostali jasné. Pedál by sa mal vo všeobecnosti používať striedmo, aby hlasy, ornamenty a harmonické zmeny zostali zreteľné.
Šesť suit sa v náročnosti značne líši, takže ich netreba študovať v číselnom poradí. Jednotlivé časti siahajú od prístupných diel pre mierne pokročilých až po náročnejší vyšší mierne pokročilý repertoár. Vybrané časti môžu poskytnúť zvládnuteľnú prvú skúsenosť s prípravou rozsiahlejšieho viacčasťového diela.
Pre dospelých žiakov predstavujú suity seriózny a odmeňujúci repertoár bez toho, aby vždy vyžadovali virtuóznu techniku. Pre mladších žiakov vybrané časti predstavujú úvod do väčších hudobných štruktúr, historických tanečných štýlov a pokročilejšieho výrazu.
V postupnom Bachovom kurikule zapadajú Francúzske suity prirodzene po Dvojhlasných invenciách a Sinfoniach. Možno ich študovať spolu s vybranými skladbami z Dobre temperovaného klavíra a neskôr pripravujú klaviristu na Anglické suity, Partity a ďalšie zrelé klávesové diela.
Francúzske suity sú preto dôležitou etapou na úrovni Mierne pokročilý až Vyšší mierne pokročilý. Učia žiakov spájať rytmus, tanečný charakter, artikuláciu, harmóniu, ornamentiku a štruktúru fráz a zároveň rozvíjajú koncentráciu potrebnú pre väčšie diela.
7 – Dobre temperovaný klavír, I. zväzok (Das Wohltemperierte Klavier, Teil I / The Well-Tempered Clavier, Book I)
(Neskorá mierne pokročilá až pokročilá úroveň)
Dobre temperovaný klavír, I. zväzok, BWV 846–869, je jednou z najdôležitejších zbierok klávesovej hudby. Jeho 24 dvojíc prelúdií a fúg pokrýva všetky durové a molové tóniny a spája hudobnú predstavivosť, kontrapunktickú techniku, harmonické objavovanie a klávesové umenie. Pre žiakov klavíra predstavuje významný krok k pokročilému hudobníctvu.
Bach zostavil a vo veľkej miere dokončil I. zväzok v roku 1722. Titulná strana predstavuje zbierku ako materiál pre hudobnú mládež túžiacu po vzdelávaní aj pre tých, ktorí už dosiahli určitú úroveň. Dobre temperovaný klavír teda nebol iba koncertnou zbierkou, ale aj komplexnou ukážkou klávesovej hry, kontrapunktu, harmónie a kompozície.
Každá tónina dostáva Prelúdium nasledované Fúgou. Prelúdiá sa veľmi líšia charakterom a textúrou, zatiaľ čo fúgy rozvíjajú hudobnú tému prostredníctvom viacerých nezávislých hlasov. Tento kontrast dáva zbierke mimoriadnu rozmanitosť.
Prelúdiá oboznamujú žiakov s mnohými spôsobmi klávesového písania, od pomerne jednoduchých textúr až po rýchle pasáže, arpeggiá, akordy a zložité figurácie. Fúgy predstavujú náročnejšiu výzvu, pretože vyžadujú súčasné počúvanie viacerých línií a pochopenie ich vzájomných vzťahov.
Tieto diela priamo nadväzujú na zručnosti rozvíjané v Dvojhlasných invenciách a Sinfoniach. Vo fúgach však môže byť kontrapunkt podstatne zložitejší, s prepracovanejšími témami, harmonickým vývojom a vedením hlasov.
Vyvažovanie hlasov je jednou z ústredných výziev. Dôležitá hudobná myšlienka sa môže objaviť v jednej alebo druhej ruke alebo vo vnútornom hlase, takže žiak sa musí naučiť vytvárať pružnú hierarchiu namiesto toho, aby jednoducho dominovala pravá ruka. Jasná prstová artikulácia a starostlivo kontrolovaná dĺžka tónov sú vo všeobecnosti dôležitejšie než nepretržité romantické legato alebo silný pedál.
Rovnako dôležitá je rytmická stabilita. Bezpečný vnútorný pulz umožňuje hlasom samostatne sa pohybovať bez narušenia väčšej štruktúry. Zbierka poskytuje aj výnimočný úvod do harmónie, pretože systematický pohyb medzi tóninami oboznamuje žiakov so širokou škálou harmonických vzťahov a zvukových farieb.
Pre učiteľov prepájajú prelúdiá a fúgy klavírnu hru s hudobnou teóriou. Žiaci môžu identifikovať témy, kontrapunktický materiál, sekvencie, kadencie, modulácie, epizódy a vstupy témy. Analýza je najužitočnejšia vtedy, keď žiakovi pomáha hudbu počuť a tvarovať, nie keď sa stáva izolovaným akademickým cvičením.
Fúgy sú mimoriadne účinné pri učení sa sledovať hudobný argument. Vyhľadávanie každého vstupu témy v notách a jeho počúvanie počas cvičenia môže posilniť memorovanie aj interpretáciu. Každý hlas by mal zostať živý a nie sa stať pasívnym pozadím.
Prelúdiá ponúkajú dopĺňajúcu lekciu štylistickej pružnosti. Jedno môže vyžadovať plynulé legato, iné jasnú artikuláciu, ďalšie vyváženie akordov a iné veľmi presný rytmus. Zbierka tak bráni jedinej rigidnej predstave o tom, čo znamená „hrať Bacha“.
Dvadsaťštyri dvojíc nie je usporiadaných podľa jednoduchého stupňa náročnosti. Poradie tónin je systematické, no technická náročnosť sa postupne nezvyšuje od C dur po h mol. Jednotlivé skladby by preto mali byť vyberané podľa schopností žiaka a nemusia sa študovať za sebou.
Vybrané prelúdiá možno niekedy zvládnuť skôr, než je žiak pripravený na príslušné náročnejšie fúgy. Iné skladby možno zvoliť na rozvoj špecifických zručností, ako sú vyvažovanie hlasov, artikulácia, ornamentika, harmonické vnímanie alebo porozumenie forme.
Zbierka pripravuje žiakov na veľkú časť Bachovho zrelého klávesového repertoáru vrátane Anglických suit, Partít, Francúzskej predohry, Talianskeho koncertu, Chromatickej fantázie a fúgy a Goldbergových variácií. Jej vplyv na neskorších skladateľov a klaviristov je zároveň obrovský.
Pre žiakov spočíva jej najväčšia hodnota v tom, že ich učí súčasne počúvať melódiu, harmóniu, rytmus, kontrapunkt, artikuláciu a formu. Pre učiteľov predstavuje dlhodobý kurz pokročilého hudobníctva, nie iba zbierku náročných skúškových skladieb.
Dobre temperovaný klavír, I. zväzok je ako celok vhodné zaradiť na úroveň Neskorá mierne pokročilá až Pokročilá, hoci jednotlivé prelúdiá a fúgy sa v náročnosti veľmi líšia. Pri dôkladnom štúdiu označuje rozhodujúci prechod od mierne pokročilej Bachovej hry k pokročilému klávesovému repertoáru.
8 – Tokáty BWV 910–916 (Toccaten / Toccatas)
(Neskorá mierne pokročilá až pokročilá úroveň)
Sedem Bachových klávesových Tokát BWV 910–916 zaujíma osobitné miesto v jeho klávesovom repertoári. Spájajú brilantné pasáže, výrazové pomalé časti, imitačný kontrapunkt, fúgy a dramatické zmeny charakteru. Pre klaviristu predstavujú posun od systematickejších foriem Invencií, Sinfonii a Dobre temperovaného klavíra k voľnejšiemu a virtuóznejšiemu klávesovému písaniu.
Slovo toccata pochádza z talianskeho toccare, „dotýkať sa“, a tradične označuje brilantné, improvizačne pôsobiace klávesové písanie. Bachove tokáty túto myšlienku rozvíjajú spájaním kontrastných častí do veľmi individuálnych štruktúr. Dielo môže náhle prejsť z voľnej pasáže do pomalej výrazovej časti a potom do fúgy.
Táto sloboda odlišuje Tokáty od veľkej časti repertoáru, s ktorým sa žiaci stretli predtým. Klavirista musí rozpoznať rýchle zmeny charakteru a zároveň zachovať celkový zmysel pre štruktúru. Brilantná pasáž, lyrická časť alebo fúga by mali mať vlastnú hudobnú identitu bez toho, aby celé dielo pôsobilo roztrieštene.
Technicky si diela vyžadujú podstatne väčšiu kontrolu než Bachove pedagogické skladby. Objavujú sa stupnice, arpeggiá, rozložené akordy, opakované tóny, ornamenty, veľké skoky, akordické písanie a rýchle figurácie. Výzva nespočíva iba v zahraní náročných tónov, ale v tom, aby zneli rytmicky isto, jasne artikulovane a hudobne zmysluplne.
Mimoriadne dôležitá je koordinácia. Ruky môžu rýchlo prechádzať medzi kontrastnými vzorcami alebo koordinovať niekoľko zvukových vrstiev. Nevyhnutné sú efektívny prstoklad, úsporný pohyb a uvoľnenie. Žiaci by sa mali vyhýbať zbytočnej sile, najmä v brilantných pasážach.
Artikulácia zostáva základom. Rýchle figurácie sa na modernom klavíri môžu ľahko rozmazať, ak sa hrajú s nadmerným legatom alebo pedálom. Žiaci by mali najskôr rozvíjať čistotu prstami a sustain pedál používať selektívne podľa potreby rezonancie alebo konkrétneho zvukového efektu.
Kombinácia voľného písania a prísneho kontrapunktu robí z Tokát mimoriadne cenný materiál pre žiakov, ktorí už študovali invencie a fúgy. Klavirista musí prejsť od voľnejšieho, takmer improvizačného štýlu k disciplinovanej kontrapunktickej hre bez straty hudobnej súdržnosti.
Pomalé časti môžu byť obzvlášť odhaľujúce. Dlhé tóny, ornamenty, zadržiavané tóny a harmonické zmeny ponechávajú len málo priestoru na skrytie nedostatkov za rýchlosťou. Učia žiakov, že výrazová hra závisí od časovania, rezonancie, frázovania a pozorného počúvania rovnako ako od technickej brilantnosti.
Pre učiteľov je zbierka príležitosťou rozvíjať štylistickú pružnosť, rétorické frázovanie, ornamentiku, koordináciu, artikuláciu a veľkoformátové hudobné myslenie. Učiteľ môže žiakovi najprv pomôcť pochopiť celkovú štruktúru a až potom začať s detailnou technickou prácou.
Sedem diel nie je rovnako náročných a čísla BWV by sa nemali chápať ako pedagogické poradie. Žiak môže byť pripravený na jednu tokátu, zatiaľ čo na inú ešte nie. Jednotlivé časti môžu byť navyše zvládnuteľné skôr než celé dielo.
Jedným z ich najväčších posolstiev je, že sloboda a disciplína nie sú protiklady. Bach dokáže vytvoriť hudbu, ktorá znie spontánne a improvizačne, pričom si zachováva mimoriadnu harmonickú a kontrapunktickú kontrolu. Klavirista preto musí dovoliť výrazovú slobodu bez obetovania rytmu, štruktúry alebo jasnosti.
9 – Taliansky koncert BWV 971 (Italienisches Konzert / Italian Concerto)
(Pokročilá úroveň)
Dielo bolo publikované v roku 1735 ako súčasť druhého zväzku Clavier-Übung a odráža Bachov záujem o taliansky koncertantný štýl spájaný so skladateľmi, ako bol Vivaldi. Pozostáva z troch častí: rýchlej prvej časti v F dur, pomalého Andante v d mol a rýchleho Presta vo F dur.
Prvá časť je založená na kontraste medzi „sólo“ a „tutti“. Bach tieto orchestrálne kontrasty naznačuje prostredníctvom textúry, registra, artikulácie, rytmu a dynamického charakteru. Na modernom klavíri musí klavirista tieto rozdiely urobiť počuteľnými namiesto toho, aby všetky pasáže hral na jednej zvukovej úrovni.
Úvodná časť je zároveň výborným štúdiom rytmickej energie a artikulácie. Rýchle stupnice, rozložené akordy, opakované vzorce a skoky vyžadujú ľahkú, kontrolovanú techniku a istý pulz. Výzvou nie je iba hrať rýchlo, ale zabezpečiť, aby pasáže pôsobili prirodzene a mali hudobný zmysel.
Žiaci by mali rozpoznať aj opakujúci sa materiál a kontrastné epizódy, ktoré vytvárajú veľkú štruktúru časti. Pochopenie týchto vzťahov robí učenie aj memorovanie bezpečnejším.
Andante prináša výrazný kontrast. Jeho intímny, spevný charakter vyžaduje starostlivú kontrolu melódie, sprievodu, harmónie, časovania a tónu. Keďže všetko plynie pomalšie, slabiny vo frázovaní a rovnováhe sú obzvlášť odhalené. Ide o vynikajúce cvičenie v cantabile hre a výrazovej zdržanlivosti.
Záverečné Presto sa vracia k brilantnosti úvodu. Jeho nepretržitý pohyb vyžaduje veľkú koncentráciu, obratnosť, rytmickú presnosť a vytrvalosť. Rýchlosť by nikdy nemala byť hlavným cieľom; artikulácia a rytmický charakter musia zostať jasné.
Bach napísal dielo pre dvojmanuálové čembalo, ktoré umožňuje kontrasty medzi rôznymi manuálmi. Moderný klavír má iba jednu klaviatúru, takže klavirista musí tieto efekty vytvoriť prostredníctvom dynamiky, artikulácie, vyvažovania hlasov, registra a dotyku. Cieľom nie je mechanicky napodobňovať čembalo, ale zachovať hudobné kontrasty, ktoré Bachovo písanie naznačuje.
Pedál by sa mal používať selektívne. Prstová artikulácia a kontrola jednotlivých hlasov sú dôležitejšie než trvalá rezonancia. Ornamentika by mala byť rovnako prirodzene začlenená do rytmu a frázy, nie chápaná ako samostatná ozdoba.
Pre učiteľov spája Taliansky koncert rýchlu techniku, artikuláciu, vyvažovanie hlasov, rytmickú kontrolu, harmóniu, štruktúru fráz, dynamický kontrast a veľkú formálnu koncepciu. Nemal by sa chápať iba ako virtuózna efektná skladba: jeho ústrednou výrazovou myšlienkou je kontrast medzi brilantnosťou a intimitou.
Dielo prirodzene prichádza po rozsiahlejšej skúsenosti s Dvojhlasnými invenciami, Sinfoniam, vybranými Francúzskymi suitami a prelúdiami a fúgami z Dobre temperovaného klavíra. Potom môže pripraviť klaviristu na Anglické suity, Partity, Francúzsku predohru a ďalšie pokročilé klávesové diela.
10 – Dobre temperovaný klavír, II. zväzok (Das Wohltemperierte Klavier, Teil II / The Well-Tempered Clavier, Book II)
(Pokročilá úroveň)
Dobre temperovaný klavír, II. zväzok, BWV 870–893, je jedným z veľkých úspechov klávesovej hudby a prirodzeným pokračovaním I. zväzku. Obsahuje 24 dvojíc prelúdií a fúg vo všetkých durových a molových tóninách, jeho hudba však často pôsobí širšie, rozmanitejšie a zrelšie.
II. zväzok bol zostavený oveľa neskôr než prvý, pričom Bach ho dokončil v 40. rokoch 18. storočia. Zbierka odráža jeho mimoriadne skúsenosti ako skladateľa a klávesového hráča a obsahuje širokú škálu kontrapunktických techník, harmonických myšlienok, textúr a výrazových charakterov.
Každá dvojica pozostáva z Prelúdia nasledovaného Fúgou. Prelúdiá siahajú od lyrických a meditativnych skladieb až po vysoko vzorcované alebo virtuózne písanie. Fúgy vyžadujú ešte väčšiu kontrolu viacerých nezávislých hlasov, vstupov témy, vnútorných častí, basových línií a harmonického pohybu.
Pre žiakov je hlavnou výzvou polyfónna kontrola. Klavirista musí počuť niekoľko hlasov súčasne bez toho, aby sa textúra stala neprehľadnou. Téma sa môže objaviť v ktoromkoľvek hlase a jej dôležitosť sa môže v priebehu skladby meniť. Preto je nevyhnutné jemné vyvažovanie hlasov.
Zručnosti rozvíjané v Dvojhlasných invenciách a Sinfoniach sa tu posúvajú na oveľa sofistikovanejšiu úroveň. Jasná artikulácia, starostlivá dĺžka tónov, rytmická stabilita a kontrolovaná rovnováha sú nevyhnutné. Nadmerné romantické legato a pedál môžu zakryť kontrapunktické písanie, preto by mala zostať základom prstová kontrola.
Zbierka je aj výnimočným štúdiom harmónie. Systematický pohyb všetkými tóninami umožňuje žiakom zažiť moduláciu, chromatizmus, zadržiavané tóny, sekvencie a kadencie ako výrazové hudobné sily, a nie iba ako teoretické pojmy.
Pre učiteľov predstavuje II. zväzok bohaté spojenie analýzy a interpretácie. Žiaci môžu identifikovať vstupy témy, epizódy, harmonické oporné body a kontrapunktické postupy a potom toto porozumenie využiť na tvarovanie hudby a posilnenie memorovania.
Artikulácia musí zostať pružná a nie mechanicky jednotná. Niektoré skladby vyžadujú plynulé línie, iné ostrú artikuláciu, akordickú kontrolu, techniku opakovaných tónov alebo jemnú melodickú hru. Klavirista musí prispôsobiť dotyk každej skladbe.
Moderný klavír prináša výrazové výhody, ale môže tiež spôsobiť príliš hutnú textúru. Starostlivé vyvažovanie hlasov, striedme používanie pedálu a jasné uvoľňovanie tónov pomáhajú zachovať nezávislosť hlasov.
II. zväzok by sa nemal študovať striktne podľa poradia BWV. Katalógové poradie nie je pedagogická postupnosť a jednotlivé dvojice sa v náročnosti výrazne líšia. Vybrané prelúdiá môžu byť zvládnuteľné skôr, než je žiak pripravený na príslušné fúgy. Žiak preto môže pracovať s jednotlivými dvojicami podľa svojich aktuálnych schopností.
Na tejto úrovni sa stáva sofistikovanejším aj spôsob memorovania. Vizuálna, fyzická, harmonická, štrukturálna a sluchová pamäť by sa mali navzájom podporovať. Pochopenie témy a formálnej štruktúry je mimoriadne cenné vo fúgach, kde samotná prstová pamäť nemusí byť spoľahlivá.
II. zväzok pripravuje klaviristu na Anglické suity, Partity, Francúzsku predohru, Goldbergove variácie a Umenie fugy. Je to zároveň dlhodobý projekt, ku ktorému sa možno opakovane vracať s rastúcim porozumením klaviristu.
Pre žiakov klavíra je jeho najväčšou lekciou schopnosť súčasne počúvať melódiu, harmóniu, rytmus, kontrapunkt, artikuláciu a formu. Pre učiteľov je oveľa viac než súborom pokročilých skúškových skladieb: je komplexným kurzom zrelého hudobníctva.
Dobre temperovaný klavír, II. zväzok je ako celá zbierka primerane klasifikovaný ako Pokročilý repertoár, hoci jednotlivé prelúdiá a fúgy sa v náročnosti výrazne líšia. Najlepšie je pristúpiť k nemu až po vybudovaní pevného základu v Bachovi a rozsiahlej skúsenosti s I. zväzkom.
11 – Anglické suity BWV 806–811 (Englische Suiten / English Suites)
(Pokročilá úroveň)
Anglické suity J. S. Bacha, BWV 806–811, patria medzi najrozsiahlejšie diela jeho klávesového repertoáru. Spájajú štylizované tance s náročným kontrapunktom, brilantnými pasážami, ornamentikou a veľkými hudobnými štruktúrami. Pre klaviristov predstavujú dôležitý krok za Francúzske suity a ďalší mierne pokročilý Bachov repertoár.
Šesť suit sa tradične nazýva Anglické suity, hoci neexistujú pevné dôkazy, že Bach ich napísal špeciálne pre anglického objednávateľa alebo že názov pochádza od neho. Ich presné dátumy sú takisto neisté. Suity odrážajú Bachovu syntézu viacerých európskych hudobných tradícií skôr než úzko chápaný anglický štýl.
Šesť diel je v A dur, a mol, g mol, F dur, e mol a d mol. Každé sa začína rozsiahlym Prelúdiom, po ktorom nasledujú tance, spravidla Allemanda, Couranta, Sarabanda, ďalšie tance a záverečná Giga.
Úvodné Prelúdiá sú mimoriadne dôležité. V porovnaní s Francúzskymi suitami sú často rozsiahlejšie a technicky náročnejšie, obsahujú rýchle figurácie, sekvencie, rozložené akordy, imitáciu a rozsiahle kontrapunktické písanie. Vyžadujú od klaviristu, aby udržal hudobnú koncepciu počas oveľa dlhšieho časového úseku.
Tanečné časti učia rôzne formy rytmickej a výrazovej kontroly. Allemanda podporuje plynulé frázovanie; Couranta vyžaduje rytmickú vitalitu; Sarabanda zdržanlivosť a dlhodobé frázovanie; Giga obratnosť, čistotu a vytrvalosť.
Suity sú vynikajúce aj na rozvoj artikulácie. Nadmerné romantické legato môže hudbu zaťažiť a zakryť jej rytmický a kontrapunktický charakter. Žiaci by si mali rozvíjať pružnú prstovú artikuláciu a nespoliehať sa príliš na pedál.
Ďalšou dôležitou oblasťou je ornamentika. Trilky, mordenty, obraty a ďalšie ozdoby sú súčasťou hudobného jazyka a mali by byť prirodzene začlenené do frázy. Dôležitejšie než ich iba správne vykonať je pochopiť ich harmonickú a rytmickú funkciu.
Suity ponúkajú rozsiahle možnosti práce s vyvažovaním hlasov. Nezávislé hlasy sa môžu objavovať v tanečných častiach, najmä v prelúdiách a kontrapunktických úsekoch. Basový alebo vnútorný hlas môže byť niekedy dôležitejší než horná línia, takže si vyžaduje neustále meniacu sa rovnováhu.
Poskytujú tiež výborný materiál na štúdium harmónie a formy. Žiaci môžu skúmať kadencie, modulácie, sekvencie, opakované úseky a tóninové vzťahy. Pochopenie štruktúry pomáha interpretácii aj memorovaniu.
Šesť suit nie je usporiadaných podľa jednoduchého stupňa náročnosti. Čísla BWV sú katalógové označenia, nie odstupňované poradie, a jednotlivá časť môže byť výrazne ľahšia alebo ťažšia než iná. Žiaci preto môžu študovať vybrané časti bez toho, aby museli každú suitu absolvovať v číselnom poradí.
Úvodné prelúdiá môžu byť tiež náročnejšie než tance, ktoré po nich nasledujú. Žiak môže byť pripravený na niekoľko častí suity a pritom ešte nemusí byť pripravený na jej Prelúdium; nie je nič nesprávne na tom študovať tieto časti oddelene.
Pre učiteľov sú Anglické suity mimoriadne cenné pri spájaní techniky s hudobnou interpretáciou. Žiaci sa učia kontrolovať zložité textúry, zachovávať rytmický charakter, zvládať ornamentiku a udržať koncentráciu počas úplného viacčasťového diela.
Prirodzene nasledujú po Dvojhlasných invenciách, Sinfoniach a vybraných Francúzskych suitách a možno ich študovať spolu s Dobre temperovaným klavírom. Zároveň poskytujú dôležitú prípravu na Partity.
Anglické suity je ako zbierku vhodné klasifikovať ako Pokročilý repertoár, hoci jednotlivé časti siahajú od Vyššej mierne pokročilej po Veľmi pokročilú úroveň. Ich ústredným posolstvom je, že technická kontrola musí slúžiť rytmu, štruktúre, tanečnému charakteru a hudobnému výrazu.
12 – Partity BWV 825–830 (Partiten / Partitas)
(Pokročilá až veľmi pokročilá úroveň)
Šesť Bachových klávesových Partít, BWV 825–830, patrí medzi vrcholné diela barokovej klávesovej suity. Spájajú tanečné časti, zložitý kontrapunkt, výrazové melódie, brilantné pasáže, ornamentiku a mimoriadnu rozmanitosť. Pre klaviristov predstavujú veľký krok za Francúzske suity a Anglické suity.
Šesť Partít je v B dur, c mol, a mol, D dur, G dur a e mol. Boli publikované jednotlivo medzi rokmi 1726 a 1730 a v roku 1731 zhromaždené ako prvý zväzok Bachovho Clavier-Übung. Ich úvodné časti sú nezvyčajne rozmanité a zahŕňajú Praeludium, Sinfonia, Fantasia, Ouverture a Toccata.
Táto rozmanitosť je jednou z najväčších príťažlivostí zbierky. Každá Partita vyžaduje inú kombináciu rytmu, textúry, kontrapunktu, ornamentiky a výrazu. Klavirista sa nemôže spoliehať na jediný recept pre všetkých šesť diel.
V centre sa nachádzajú známe barokové tance, ako sú Allemanda, Couranta, Sarabanda, Gavota, Bourrée a Giga. Bach tieto tance premieňa na sofistikovanú koncertnú hudbu, zachováva ich rytmickú identitu a zároveň výrazne rozširuje ich hudobné možnosti.
Allemandy vyžadujú plynulé frázovanie a rytmickú stabilitu; Couranty živý, ale kontrolovaný pohyb; Sarabandy mimoriadnu výrazovú zdržanlivosť; a Gigy preverujú obratnosť, jasnosť, rytmickú vitalitu a vytrvalosť.
Partity sú mimoriadne cenné pre rozvoj vyvažovania hlasov. Dôležité hudobné myšlienky sa môžu objaviť vo vnútorných hlasoch alebo v base a ich relatívna dôležitosť sa môže meniť frázu za frázou. Žiaci sa preto musia naučiť kontrolovať niekoľko hudobných vrstiev a vytvárať presvedčivú hierarchiu.
Rovnako dôležitá je artikulácia. Nadmerné legato a pedál môžu textúry rozmazať, zatiaľ čo príliš odťažitá hra môže hudobnú líniu roztrieštiť. Klavirista potrebuje pružný rozsah dotyku, ktorý odráža charakter každej časti.
Ornamentika by mala byť takisto chápaná ako súčasť hudobného jazyka. Trilky, mordenty, obraty a príbuzné figúry treba hrať prirodzene a rytmicky s pozornosťou venovanou ich harmonickej a melodickej funkcii.
Pre učiteľov spájajú Partity takmer všetky hlavné oblasti pokročilého Bachovho štúdia. Rôzne časti možno využiť na rozvoj artikulácie, ornamentiky, kontrapunktu, vyvažovania hlasov, rýchlych pasáží, harmónie a dlhodobého frázovania. Sú výborné aj na vyučovanie veľkej formy, pretože klavirista musí chápať vzťahy medzi viacerými kontrastnými časťami.
Opakované úseky si vyžadujú hudobnú predstavivosť. Keď je štruktúra pevná, rozdiely v artikulácii, frázovaní, ornamentike alebo akcentácii môžu dať opakovanému materiálu nový charakter bez svojvôle.
Šesť Partít netvorí prísnu pedagogickú postupnosť. Jednotlivé časti sa výrazne líšia v náročnosti a žiak môže byť pripravený na jednu časť, zatiaľ čo na inú ešte nie. Učitelia preto môžu vyberať jednotlivé Allemandy, Sarabandy alebo iné časti ešte pred pokusom o celú Partitu.
Technické nároky zahŕňajú rýchle pasáže, skoky, zložité ornamenty, akordické textúry a súčasne znejúce hlasy. Efektívny prstoklad a úsporný pohyb sú nevyhnutné; nadmerná sila je málokedy účinná.
Celá Partita si vyžaduje aj značnú koncentráciu. Klavirista musí udržať pozornosť počas viacerých kontrastných častí a zachovať štylistickú súdržnosť počas celého diela. To robí zo zbierky cennú prípravu na koncertný prednes.
Pre dospelých žiakov sa Partity môžu stať odmeňujúcimi dlhodobými projektmi, pretože ich hudobná hĺbka rastie s opakovaným štúdiom. Pre mladších pokročilých žiakov predstavujú vybrané časti dôležitý úvod do veľkého Bachovho koncertného repertoáru.
V postupnom Bachovom kurikule Partity prirodzene nasledujú po rozsiahlejšej skúsenosti s Francúzskymi suitami, Anglickými suitami, Sinfoniam a vybranými skladbami z Dobre temperovaného klavíra. Možno ich študovať aj spolu s Talianskym koncertom a ďalšími pokročilými dielami.
Partity sa všeobecne považujú za najnáročnejšiu z troch veľkých Bachových súborov klávesových suit. To neznamená, že každá časť je ťažšia než každá časť Francúzskych alebo Anglických suit, ale celá zbierka kladie na klaviristu väčšie nároky.
Primerane ich možno zaradiť na úroveň Pokročilý až Veľmi pokročilý. Ich ústredným posolstvom je, že technická virtuozita musí vždy slúžiť hudobnému charakteru, štruktúre, rytmu, kontrapunktu a výrazu.
13 – Francúzska predohra BWV 831 (Französische Ouvertüre / French Overture)
(Veľmi pokročilá úroveň)
Francúzska predohra J. S. Bacha, BWV 831, je jedným z jeho najpôsobivejších a najsofistikovanejších klávesových diel. Spája vznešenosť francúzskeho štýlu predohry so zložitým kontrapunktom, prepracovanou ornamentikou, bohatou harmóniou a náročným klávesovým písaním. Predstavuje veľký krok za Francúzske suity, Anglické suity a Partity.
Dielo bolo publikované v roku 1735 ako súčasť druhého zväzku Clavier-Übung spolu s Talianskym koncertom a zámerne kladie francúzsky a taliansky hudobný štýl vedľa seba. Publikovaná verzia je v h mol, hoci zachovala sa aj verzia v c mol.
Úvod sa riadi charakteristickým vzorom francúzskej predohry: pomalú, slávnostnú časť s bodkovanými rytmami a bohatou ornamentikou nasleduje rýchlejšie kontrapunktické písanie. Klavirista musí úvodu dodať veľkoleposť a rétorickú váhu bez toho, aby pôsobil strnulo alebo ťažkopádne.
Ornamentika je tu mimoriadne dôležitá. Trilky, mordenty, obraty, prírazy a ďalšie ozdoby sú súčasťou hudobného jazyka. Žiaci by mali rozumieť základnej melodickej štruktúre, aby ornamenty pôsobili prirodzene a výrazovo, a nie uponáhľane alebo mechanicky vložené.
Rýchla časť, ktorá nasleduje, vyžaduje úplne odlišný prístup. Rytmická energia a kontrapunktická jasnosť nahrádzajú obradný charakter úvodu. Klavirista musí presvedčivo zmeniť dotyk a artikuláciu a zároveň zachovať kontinuitu väčšej štruktúry.
Dielo potom pokračuje kontrastnými tancami vrátane Couranty, Gavoty, Passepiedu, Sarabandy, Bourrée a Gigy. Každý z nich si vyžaduje vlastnú rytmickú identitu a výrazový charakter.
Sarabanda je mimoriadne cenná pre pokročilých žiakov, pretože jej pomalé tempo odhaľuje každý detail frázovania, harmónie, artikulácie, ornamentiky a tónu. Klavirista musí vytvárať intenzitu prostredníctvom harmonického smerovania, časovania, rovnováhy a kontrolovanej rezonancie, nie iba zvyšovaním hlasitosti.
Záverečná Giga predstavuje kontrastnú technickú výzvu. Jej rýchlosť a kontrapunktická textúra vyžadujú obratnosť, rytmickú presnosť, vytrvalosť a starostlivú kontrolu hlasov. Jasnosť by mala mať prednosť pred samotným tempom.
Dielo je zároveň výborným štúdiom veľkej formy. Žiaci musia udržať hudobnú koncepciu počas rozsiahlej série kontrastných častí. Štúdium tóninových vzťahov, kadencií, opakujúcich sa gest a zmien textúry môže posilniť memorovanie aj interpretáciu.
Vyvažovanie hlasov je nevyhnutné počas celého diela. Dôležitá téma sa môže objaviť vo vnútornom hlase alebo v base, a nie v hornej línii. Klavirista preto musí neustále upravovať rovnováhu namiesto automatického zvýrazňovania horného hlasu.
Bach dielo napísal pre dvojmanuálové čembalo, takže moderný klavirista čelí problému, ako bez druhého manuálu vytvoriť zmeny registrácie a textúry. Presvedčivé moderné riešenia poskytujú dynamika, artikulácia, vyvažovanie hlasov, register a selektívne použitie pedálu.
Pedál treba používať opatrne. Príliš veľká rezonancia môže rozmazať rýchle kontrapunktické písanie a oslabiť rytmickú identitu tancov. Základom by mala zostať prstová kontrola a jasná artikulácia.
Aj tempo si vyžaduje správny úsudok. Kontrast medzi pomalými a rýchlymi úsekmi je zásadný, ale jednotlivé časti potrebujú dostatočnú pružnosť na ornamentiku a rétoriku bez straty základného pulzu.
Pre učiteľov ponúka Francúzska predohra pokročilú syntézu tanečného rytmu, ornamentiky, kontrapunktu, vyvažovania hlasov, harmónie, artikulácie a formálnej štruktúry. Jednotlivé časti možno podľa úrovne žiaka študovať ešte pred zvládnutím celého diela.
Pred pokusom o celé dielo je veľmi prospešné mať pevné skúsenosti s vybranými prelúdiami a fúgami z Dobre temperovaného klavíra, rozsiahlejšími časťami Anglických suit a niekoľkými časťami Partít.
Francúzska predohra je primerane klasifikovaná ako Veľmi pokročilý repertoár. Jej najväčšou lekciou je, že vznešenosť vzniká z kontroly, nie zo sily: rytmická váha, artikulácia, harmónia, ornamentika a proporcia vytvárajú jej slávnostný charakter.
Ako súčasť Clavier-Übung poskytuje zároveň fascinujúce porovnanie s Talianskym koncertom. Spoločne obe diela ukazujú Bachovu schopnosť absorbovať rôzne európske štýly a premeniť ich na vysoko individuálnu klávesovú hudbu.
14 – Chromatická fantázia a fúga BWV 903 (Chromatische Fantasie und Fuge / Chromatic Fantasia and Fugue)
(Veľmi pokročilá / koncertná úroveň)
Chromatická fantázia a fúga J. S. Bacha d mol, BWV 903, je jedným z najdramatickejších diel klávesového repertoáru. Spája nezvyčajne voľnú a výrazovú Chromatickú fantáziu s prísne organizovanou Fúgou. Kontrast medzi improvizačnou slobodou a kontrapunktickým poriadkom je základom charakteru diela.
Presný dátum vzniku nie je istý a Bach dielo počas svojho života pravdepodobne prepracovával. Jeho voľný štýl ho spája s tradíciou klávesovej fantázie, čím sa výrazne odlišuje od systematickejšie usporiadaných zbierok.
Fantázia skúma chromatickú harmóniu, arpeggiá, rýchle stupnice, výrazové gestá, pauzy a pasáže podobné recitatívu. Hoci môže pôsobiť spontánne, nie je náhodná. Jej harmonický priebeh a rétorické gestá vytvárajú starostlivo formovaný hudobný argument.
Pre žiakov poskytuje chromatický jazyk dôležitú lekciu v harmonickom výraze. Pohyb po poltónoch, disonancia a oneskorené rozuzlenie vytvárajú silné napätie. Pochopenie basu a harmonických oporných bodov môže hudbu výrazne uľahčiť počuť a zapamätať si.
Voľné pasáže si zároveň vyžadujú rétorické frázovanie. Mali by znieť ako hudobná reč, s gestami, otázkami, prestávkami a dôrazmi. Sloboda by mala vychádzať z harmónie a hudobného gesta, nie z ľubovoľných zmien tempa.
Rýchle stupnice a arpeggiá si vyžadujú značnú kontrolu, nikdy by však nemali byť chápané iba ako virtuózne ukážky. Ich úlohou je zvyčajne zosilniť harmóniu, spájať gestá alebo vytvárať dramatický pohyb.
Fúga vytvára úplne iný svet. Klavirista musí prejsť od slobody k disciplíne, sledovať tému v jednotlivých hlasoch a zachovať jasnosť v zložitej kontrapunktickej textúre.
Vyvažovanie hlasov je nevyhnutné. Téma musí byť pri svojom vstupe počuteľná, nemala by však byť vždy zdôrazňovaná hlasitosťou. Artikulácia, farba tónu, časovanie a jemný dôraz môžu urobiť tému jasnou bez narušenia rovnováhy medzi hlasmi.
Vnútorné hlasy vyžadujú na modernom klavíri osobitnú starostlivosť. Samostatné precvičovanie jednotlivých hlasov môže žiakovi pomôcť počuť, ako každá línia prispieva k celku. Konečným cieľom je však vnímať hlasy ako jeden hudobný rozhovor.
V Fúge je mimoriadne dôležitá rytmická stabilita. Na rozdiel od voľnejšej Fantázie závisí jej štruktúra od pevného pulzu. Klavirista by mal cvičiť dostatočne pomaly, aby počul každý vstup jasne, a potom postupne vytvoriť tempo, ktoré zachová kontrapunktickú zrozumiteľnosť.
Použitie pedálu musí byť tiež striedme. Pedál môže podporiť rezonanciu vo Fantázii, ale prílišné predĺženie zvuku môže rozmazať chromatické harmónie aj nezávislé hlasy vo Fúge. Základom má zostať prstová artikulácia.
Memorovanie profituje z koncepčného pochopenia hudby. Vo Fantázii poskytujú harmonické oporné body a rétorické úseky mentálnu mapu; vo Fúge slúžia ako štrukturálne orientačné body téma a jej vstupy. Je to oveľa bezpečnejšie než spoliehať sa iba na prstovú pamäť.
Dielo by sa malo učiť postupne, pričom Fantázia sa môže rozdeliť podľa harmonických a rétorických gest a Fúga podľa vstupov témy, epizód a väčších štrukturálnych častí.
Pre učiteľov robí kontrast medzi oboma časťami z diela výnimočné štúdium dvoch dopĺňajúcich sa druhov hudobníctva. Fantázia učí slobode, rétorike, chromatickému výrazu a časovaniu; Fúga disciplíne, imitácii, rovnováhe, artikulácii a kontrapunktickej organizácii.
Dielo je najlepšie študovať po rozsiahlej skúsenosti s Dvojhlasnými invenciami, Sinfoniam, vybranými časťami Francúzskych a Anglických suit a viacerými prelúdiami a fúgami z Dobre temperovaného klavíra. Tie poskytujú základ potrebný na jeho pokročilé kontrapunktické nároky.
Zároveň pripravuje klaviristu na Goldbergove variácie a Umenie fugy a prehlbuje jeho chápanie najprepracovanejších fúg v Dobre temperovanom klavíri.
Chromatická fantázia a fúga je primerane klasifikovaná ako Veľmi pokročilý / Koncertný repertoár. Jej náročnosť nespočíva iba v prstovej technike, ale aj v hudobnej zrelosti potrebnej na spojenie výrazovej slobody, harmonického napätia a prísneho kontrapunktu.
BWV 903 napokon ukazuje Bachovu schopnosť spájať emocionálnu intenzitu so štrukturálnou kontrolou. Pre pokročilého klaviristu nejde iba o náročnú skladbu, ale o lekciu rétoriky, harmónie, kontrapunktu, vyvažovania hlasov, rytmu a hudobnej slobody.
15 – Goldbergove variácie BWV 988 (Goldberg-Variationen / Goldberg Variations)
(Veľmi pokročilá / koncertná úroveň)
Goldbergove variácie J. S. Bacha, BWV 988, patria medzi vrcholné majstrovské diela klávesovej hudby. Boli publikované v roku 1741 ako štvrtá a posledná časť Clavier-Übung a pozostávajú z Árie, tridsiatich variácií a návratu Árie. Bachov pôvodný názov špecifikuje dvojmanuálové čembalo, čo odráža rozsiahlu technickú a hudobnú koncepciu diela.
Pre žiakov klavíra predstavujú Goldbergove variácie jednu z najvyšších etáp Bachovho štúdia. Spájajú kontrapunktické počúvanie, vyvažovanie hlasov, artikuláciu, ornamentiku, rytmickú presnosť, klávesovú techniku, harmóniu, štrukturálnu analýzu, pamäť, koncentráciu a interpretáciu v monumentálnom meradle.
Úvodná Ária je 32-taktová skladba podobná sarabande v G dur. Tridsať variácií je založených predovšetkým na jej základnom base a harmonickej štruktúre, nie iba na zdobení melódie. Bach tak vytvára obrovskú rozmanitosť z jedného spoločného základu.
Pochopenie tohto princípu je nevyhnutné. Variácie sa menia na tance, kánony, virtuózne časti, výrazové skladby a kontrapunktické konštrukcie, no zostávajú spojené spoločným harmonickým rámcom. Návrat Árie na konci uzatvára veľký hudobný oblúk.
Každá tretia variácia, počnúc Variáciou 3 a pokračujúc po Variáciu 27, je kánon. Medzi tieto kánonické časti Bach vkladá mimoriadny rozsah kontrastných foriem a charakterov. Veľkoformátové poradie vyžaduje, aby klavirista myslel nielen na jednotlivé skladby, ale aj na úlohu každej variácie v rámci celého cyklu.
To robí z kontrastu a proporcie ústredné interpretačné výzvy. Brilantná variácia by nemala znieť ako pomalá lyrická časť a hutná kontrapunktická skladba by nemala mať rovnaký charakter ako ľahký tanec. Každá variácia potrebuje vlastnú identitu a zároveň musí prispievať k jednote celku.
Kánony pokračujú v kontrapunktickom vzdelávaní začatom v Dvojhlasných invenciách a Sinfoniach, ale na oveľa vyššej úrovni. Klavirista musí zachovať nezávislosť dvoch hlasov a zároveň urobiť ich imitáciu jasnou a výrazovou.
Vyvažovanie hlasov patrí medzi najväčšie výzvy celého cyklu. Dôležitý materiál sa môže objaviť vo vnútornom hlase alebo v base namiesto hornej línie. Na modernom klavíri môžu rôzne vrstvy ľahko splynúť, takže klavirista musí neustále upravovať rovnováhu, dotyk a artikuláciu.
Technické nároky sa radikálne líšia. Niektoré variácie obsahujú stupnice, arpeggiá, opakované vzorce, skoky, ornamenty alebo križovanie rúk; iné sú náročné predovšetkým pre jemné vyvažovanie hlasov a výrazové požiadavky. Samotná technická presnosť nestačí: každý vzorec musí mať rytmický charakter a harmonický smer.
Rytmická kontrola je rovnako dôležitá. Variácie majú veľmi odlišné rytmické osobnosti, no každá musí zachovať istý základný pulz. Malá výrazová pružnosť môže byť vhodná, ale nestabilné tempo môže poškodiť väčšiu štruktúru.
Ďalšou významnou oblasťou štúdia je ornamentika. Trilky, mordenty, obraty, prírazy a ďalšie figúry sú súčasťou Bachovho hudobného jazyka. Žiaci by mali chápať ich vzťah k harmónii a fráze, nie ich vnímať ako izolované technické ozdoby.
Úvodná Ária ukazuje, prečo môže byť pomalá hudba rovnako náročná ako virtuózne písanie. Jej relatívna jednoduchosť odhaľuje frázovanie, tón, rovnováhu, časovanie a harmonické porozumenie. Klavirista sa nemôže spoliehať na technickú brilantnosť, aby skryl slabiny.
Dôležité je aj Bachovo určenie dvojmanuálového čembala. Niektoré pasáže využívajú fyzické možnosti dvoch klávesníc, najmä pri križovaní rúk a kontrastných textúrach. Na modernom klavíri treba tieto efekty nanovo premyslieť prostredníctvom dotyku, vyvažovania hlasov, dynamiky a rezonancie.
Pedál by sa preto mal používať opatrne. Sustained zvuk moderného klavíra môže ľahko rozmazať kontrapunktické textúry. Hlavnými prostriedkami zachovania jasnosti by mala zostať prstová artikulácia a kontrola dĺžky tónov.
Memorovanie najlepšie podporuje niekoľko foriem porozumenia: vizuálna, fyzická, harmonická, štrukturálna a sluchová pamäť. Rozpoznanie opakujúceho sa basu a harmonického základu poskytuje klaviristovi koncepčnú mapu celého cyklu.
Goldbergove variácie treba chápať ako dlhodobý projekt. Jednotlivé variácie možno študovať samostatne ešte pred pokusom o celý cyklus a ich číslovanie by sa nemalo interpretovať ako jednoduché poradie náročnosti.
Variácia 30 je Quodlibet, ktorý využíva melódie z nemeckých ľudových piesní v humornom a neočakávanom závere. Návrat Árie potom vytvára mimoriadny pocit uzavretosti a dokončenia.
Pre žiakov klavíra poskytuje cyklus vrcholnú lekciu v hudobnom rozprávaní vo veľkom meradle. Opakovanie, kontrast, variovanie a návrat môžu vytvoriť silný pocit hudobnej cesty bez potreby konvenčného príbehu.
Pre učiteľov je najlepšie pristupovať k dielu postupne. Rôzne variácie možno vybrať na rozvoj konkrétnych schopností: rýchlej techniky, vyvažovania hlasov, kontrapunktu, ornamentiky alebo lyrického frázovania. Žiaci by mali vždy chápať, ako každý technický problém slúži väčšej hudobnej koncepcii.
Goldbergove variácie ponúkajú aj hlbokú lekciu v variačnej technike. Bach ukazuje, ako môže spoločná harmonická štruktúra vytvoriť mimoriadnu rozmanitosť rytmu, melódie, textúry a charakteru.
V postupnom Bachovom kurikule spájajú mnohé zručnosti získané prostredníctvom Notového zošita pre Annu Magdalenu Bachovú, Malých prelúdií, Dvojhlasných invencií, Sinfonii, suit a Dobre temperovaného klavíra. Možno ich študovať spolu s Partitami a Francúzskou predohrou ako súčasť najvyššej úrovne Bachovho klávesového repertoáru.
Goldbergove variácie sú primerane klasifikované ako Veľmi pokročilý / Koncertný repertoár. Jednotlivé variácie sa v náročnosti veľmi líšia, ale prednes celého cyklu vyžaduje mimoriadnu technickú istotu, koncentráciu, kontrapunktickú kontrolu, štylistické porozumenie a hudobnú zrelosť.
BWV 988 napokon učí, že mimoriadna rozmanitosť môže vyrastať z mimoriadnej jednoty. Bach premieňa jeden harmonický základ na tridsať kontrastných hudobných svetov a potom sa vracia na začiatok. Pre pokročilého klaviristu je štúdium diela školou techniky, počúvania, štruktúry a hudobného myslenia.
16 – Umenie fugy BWV 1080 (Die Kunst der Fuge / The Art of Fugue)
(Veľmi pokročilá / špecializovaný repertoár)
Umenie fugy J. S. Bacha, BWV 1080, je jedným z najväčších monumentov kontrapunktickej hudby. Predstavuje vyvrcholenie Bachovho celoživotného skúmania fugy, kánonu, imitácie a hudobnej transformácie. Nie je predovšetkým zbierkou konvenčných klávesových skladieb, ale hlbokým skúmaním toho, čo možno vytvoriť z centrálnej hudobnej témy.
Dielo vznikalo a bolo prepracovávané počas posledného desaťročia Bachovho života a po jeho smrti bolo publikované v roku 1751. Bach neurčil nástroj a zachované pramene predstavujú hudbu prevažne v partitúrovej forme. To viedlo k pokračujúcim diskusiám o zamýšľanom interpretačnom médiu, hoci moderné klávesové interpretácie na čembale a klavíri sú dnes dobre etablované.
Dielo rozvíja hlavnú tému prostredníctvom mnohých kontrapunktických techník. Publikovaný cyklus obsahuje veľkú skupinu Contrapuncti a štyri kánony, zatiaľ čo zachovaný rukopis a posmrtné vydanie sa líšia organizáciou aj obsahom.
Pre žiakov klavíra je ústredným konceptom kontrapunkt: nezávislé melodické línie musia zostať samostatne zmysluplné a zároveň vytvoriť súdržný celok. Tému uvedenú jedným hlasom môže zodpovedať iný hlas; téma môže byť premenená inverziou, augmentáciou, diminúciou, stretom alebo kánonickou imitáciou a kombinovaná s ďalším materiálom.
To si vyžaduje mimoriadne pokročilú úroveň polyfónneho počúvania. Niekoľko hlasov je aktívnych súčasne a dôležitá téma sa môže objaviť vo vnútornom hlase namiesto sopránu. Klavirista preto musí kontrolovať hierarchiu hlasov a zároveň zachovať ich nezávislosť.
Vyvažovanie hlasov je jednou z najväčších výziev. Ak sa každý tón hrá s rovnakou váhou, hudba môže znieť ako nerozlíšený prúd. Jednotlivé hlasy potrebujú rôznu mieru výraznosti a rozličné formy artikulácie, pričom dlhšie znejúci moderný klavír môže spôsobiť ich ľahké splynutie.
Dielo je zároveň mimoriadnym kurzom kontrapunktickej transformácie. Inverzia obracia melodický smer, augmentácia predlžuje hodnoty tónov, diminúcia ich skracuje a stretto približuje vstupy témy k sebe. Nie sú to iba teoretické postupy; Bach z nich vytvára počuteľné hudobné vzťahy.
Pre učiteľov poskytuje Umenie fugy ideálne spojenie analýzy a prednesu. Žiaci môžu v partitúre označovať vstupy témy, inverzie, epizódy, kadencie a transformácie a potom ich počúvať pri hre. To posilňuje porozumenie aj pamäť.
Kánony ponúkajú koncentrované štúdiá imitácie, rovnováhy a vedenia hlasov. Jednotlivé kánony môžu byť cenným repertoárom aj vtedy, keď žiak ešte nie je pripravený študovať celý cyklus.
Rytmická stabilita zostáva základom. Zložitý kontrapunkt vyžaduje istý vnútorný pulz, hudba však nesmie pôsobiť mechanicky metronomicky. Frázovanie, artikulácia, harmonické napätie a kontrapunktické akcenty musia vytvoriť rytmický život.
Moderný klavír prináša výzvy aj možnosti. Keďže inštrumentácia diela nie je istá, klavirista nie je viazaný na jediný definitívny zvukový ideál. Interpretáciu by preto mala viesť jasnosť vedenia hlasov a vernosť hudobnej štruktúre.
Pedál by sa mal vo všeobecnosti používať s veľkou zdržanlivosťou. Nadmerná rezonancia môže zakryť práve tie vzťahy, ktoré robia dielo fascinujúcim. Prstová artikulácia, rovnováha a kontrola dĺžky tónov musia byť na prvom mieste.
Memorovanie by sa takisto nemalo opierať iba o prstovú pamäť. Vizuálna, fyzická, harmonická, štrukturálna a sluchová pamäť by mali fungovať spoločne. Osvojenie hlavnej témy v jej rôznych premenách poskytuje klaviristovi mimoriadne užitočný mentálny rámec.
K dielu treba pristupovať ako k dlhodobému štúdiu. Jednotlivé Contrapuncti možno dôkladne zvládnuť bez okamžitého pokusu o celý cyklus a skladby netvoria jednoduché poradie od ľahkých po ťažké.
Umenie fugy vyžaduje aj mimoriadnu intelektuálnu koncentráciu. Klavirista musí sledovať niekoľko hlasov, chápať ich premeny a zároveň si udržiavať vedomie o širšej architektúre. Tým sa dielo zásadne líši od skladby, ktorej hlavnou výzvou je rýchlosť alebo fyzická virtuozita.
Mimoriadne známy je nedokončený záverečný kus, všeobecne označovaný ako Contrapunctus XIV. V zachovanom Bachovom rukopise sa fuga prerušuje po uvedení témy, ktorá vytvára meno B-A-C-H. Carl Philipp Emanuel Bach pripojil poznámku, že jeho otec zomrel počas práce na fúge. Skutočná chronológia a história prameňov sú zložitejšie, než naznačuje známy príbeh, a neskoršie dokončenia by sa nemali zamieňať s hudbou, ktorú po sebe Bach zanechal.
Pre žiakov to poskytuje príležitosť naučiť sa, že hudobná história niekedy obsahuje nevyriešené otázky. Rôzne vydania môžu prijímať odlišné redakčné rozhodnutia týkajúce sa poradia, inštrumentácie, verzií a dokončení. Seriózny klavirista by mal rozlišovať medzi Bachovým zachovaným zápisom a neskoršími dodatkami.
Zdánlivá intelektuálna zložitosť Umenia fugy sa stáva čoraz zrozumiteľnejšou, keď sa poslucháč naučí rozpoznávať tému, jej odpovede, inverzie a kánonické vzťahy. Zložitosť nie je sama osebe cieľom: kontrapunkt vytvára pohyb, napätie, rovnováhu, prekvapenie a krásu.
V postupnom Bachovom kurikule patrí Umenie fugy na koniec alebo blízko konca. Prirodzene nasleduje po Dvojhlasných invenciách, Sinfoniach, suitách a Dobre temperovanom klavíri. Goldbergove variácie možno študovať súbežne ako ďalšie vrcholné skúmanie jednoty a transformácie.
Obe diela sa výrazne líšia: Goldbergove variácie vytvárajú obrovskú rozmanitosť zo spoločného harmonického základu, zatiaľ čo Umenie fugy sa sústreďuje na možnosti obsiahnuté v kontrapunktickej téme. Spoločne ukazujú dve mimoriadne stránky Bachovej kompozičnej predstavivosti.
Pre žiakov klavíra nie je Umenie fugy iba skúškou pokročilej techniky. Je skúškou schopnosti počúvať, analyzovať, pamätať si a hudobne myslieť počas hry. Pre učiteľov predstavuje neporovnateľný materiál na rozvoj nezávislých hlasov, vyvažovania hlasov, artikulácie, rytmu, štruktúry a kontrapunktického porozumenia.
Umenie fugy je primerane klasifikované ako Veľmi pokročilý / Špecializovaný repertoár. Jeho skutočná náročnosť nespočíva iba v technickej kontrole, ale v schopnosti udržať niekoľko nezávislých hudobných línií a chápať ich vzájomné vzťahy počas rozsiahleho cyklu.
BWV 1080 napokon ukazuje, ako môže mimoriadne obmedzený hudobný základ priniesť neobyčajnú rozmanitosť. Bach začína jedinou témou a skúma prostredníctvom nej ohromujúce množstvo kontrapunktických premien a kánonov. Pre pokročilého klaviristu predstavuje vrchol Bachovho štúdia nie preto, že je jednoducho najťažší, ale preto, že vyžaduje, aby na najvyššej úrovni spolu pôsobili technika, sluch, inteligencia, štruktúra a hudobný výraz.
(Tvorba tohto článku bola podporená a realizovaná pomocou Gemini a ChatGPT. Ide iba o referenčný dokument na objavovanie hudby, ktorú ešte nepoznáte. Obsah tohto článku nemusí byť úplne presný. Informácie si, prosím, overujte v spoľahlivých zdrojoch.)